Rozhovor s autory

filmu KRAJINA ZA SEVERNYM VETROM

V Dehradunu moc bělochů nepotkáte. O to větší bylo překvapení, když se v tomto milionovém městě na severu Indie letos na konci léta zcela náhodou setkali organizátoři Okem dobrodruha a Stanka s Jurajem. No, nebudeme přehánět, že tento rozhovor vznikl právě zde. Po návratu odpověděli Aleně slovenští filmaři v mailu na několik zvídavých otázek.

Filmy si zpracovaváte sami?

Filmy, ktoré posielame do súťaží sú naším autorským dielom takmer na sto percent. Točenie a strihanie je záležitosť, ktorú máme rozdelenú rovnomerne medzi seba. Každý z nás to má, ako sa hovorí v oku. Obaja dokážeme v ruke držať kameru a máme zmysel pre kompozíciu. Každý ju síce vidí trochu inak, ale to je skôr prínosom. Ja som ľavák a komponujem prirodzene doľava, Stanka je praváčka. Pri strihu nám potom nechýbajú žiadne zábery. Občas sa nevieme zhodnúť na tom, ktoré obrázky pôjdu do filmu a ktoré nie. Každý má svoje „obľúbené“ a niekedy sa pre ne aj pohádame. Nakoniec však vždy nájdeme nejaký kompromis a obaja sme spokojní. Stanka má bližšie k poetike a lyrike a preto píše komentár k filmu. Ja som technickejší typ a rád sa hrabem v rôznych návodoch a tipoch na samotné spracovanie obrazu a zvuku, preto mám na starosti color grading ako aj mix zvuku a obrazu. Už nám chýba iba dvorný hudobný skladateľ, ktorý by dokázal vytvoriť hudbu podľa našich predstáv.

Točíte všude tam, kam podnikáte cesty?

Kamera nechýba v našich batohoch nikdy. Aj pri menších cyklistických alebo turistických potulkách po Slovensku ju máme so sebou. Väčšinou z nich vyrábame krátke emotívne videá bez komentára. Len obraz s hudbou. Umiestňujeme ich ako tipy alebo motiváciu pre ľudí na našu internetovú stránku (cestovatelia.wordpress.com). Pri zahraničných cyklistických expedíciách je kamera samozrejmosťou. Niekedy nám spôsobuje aj problémy. Najmä v chudobnejších krajinách od nás za točenie často pýtajú nemalé finančné čiastky. Celou cestou zvykneme tŕpnuť, či sa nám natočený materiál niekam nestratí alebo neznehodnotí. Ak všetko dobre dopadne, sadneme si doma za počítač a niekoľko mesiacov vyrábame dokumentárny film, ktorý už pošleme aj na festivaly.

Cíle Vašich cest jsou náhodné nebo dlouho dopředu plánované?

Na každú cestu sa dôkladne pripravujeme. Vždy máme vymyslených niekoľko verzií a náhradných plánov. Spontánne zážitky a objavy na mieste potešia, ale základný plán nenechávame na náhodu. Šetrí to čas a stihneme tak vidieť viac. Príprava je dôležitá aj z filmárskeho hľadiska. Len keď vieme čo chceme točiť, môže vzniknúť dobrý film. Keď človek točí náhodne, v strižni zistí, že mu chýba veľa záberov.

A vždy na jezdíte na kole?

Nevylučujeme ani iné formy cestovania. Nakoniec však predsa vždy vyhrá bicykel. Osvedčil sa nám ako najlepší prostriedok poznávania sveta. Ocenili sme ho aj nedávno v Indii. V zápchach veľkomiest, kde sme jazdili obklopení motorkami a rikšami sme vždy vykľučkovali zo všetkých dopravných problémov a navyše za jazdy sme sa zoznámili s mnohými ľuďmi. Nad hlbokými roklinami Himalájí sme sa na bicykli cítili oveľa bezpečnejšie ako v aute. S bicyklom človek zažije aj množstvo milých príhod. V krajinách kde ľudia nepoznajú bicykel s prehadzovačkou alebo si ho nemôžu kúpiť, vždy vzbudíte pozornosť. Každý si chce váš bicykel ohmatať a vykúšať prevody. Niekedy nám šťukanie páčkami tak rozladí prehadzovačky, že sa už sa nedajú poriadne nastaviť a niektoré prevody sú nepoužiteľné.

Jak často vyrážíte do světa?

Väčšiu časť roka sa zdržiavame v našej rodnej domovine a obdivujeme krásy Slovenska. Občas vyrazíme aj za hranice, väčšinou do susedného Rakúska alebo k vám do Česka. Raz za rok sa nám podarí zorganizovať expedíciu a vydáme sa na dlhšiu cestu niekam ďaleko – na bicykli a s kamerou. Na cestách po Rusku, Moldavsku či Kaukaze sme už vystriedali niekoľko bicyklov.

Jak se domlouváte?

Spolu ovládame niekoľko jazykov. Stanka má štátnicu z Nemčiny. Obaja ovládame angličtinu a ja celkom slušne hovorím po Rusky. Ale nie je to len klasická hatlanina ako v prípade mnohých Slovákov alebo Čechov. Je to skutočná znalosť jazyka doložená aj maturitným vysvedčením. Ak cestujeme do jazykovo exotickejších krajín snažíme sa čo to naštudovať. Napríklad z Gruzínčiny sa nám nezmazateľne do pamäte zapísala veta „Sad aris pulis gada churda veba“, čo v preklade znamená - kde je tu zmenáreň? Tento rok pred odletom do Indie to bolo horšie. Hindčina je veľmi zložitý jazyk a učí sa veľmi ťažko. Našťastie sa tam dá hovoriť aj angličtinou. Domácich si však človek lepšie získa ak ovláda pár fráz v ich rodnom jazyku. Keď nám už zlyhávajú všetky možnosti, používame jazyk, ktorému rozumejú všetci: ruky, nohy, papier a pero.

A nějaká příhoda z filmování?

Stanka si spomína na jeden zážitok s „tvrdým dopadom“. V Himalájach sme filmovali stádo nahurov. Skákali po skalách a zhadzovali dolu lavíny valiacich sa kameňov. Kým s veľkým zanietením hľadala v kamere tú najlepšiu kompozíciu, nevšimla si kameň, ktorý letel priamo k nej. Trafil ju rovno do hlavy. Obraz v kamere sa zatriasol, kompozícia bola preč. Jej hlava našťastie zostala celá.